Pierre Menard, autor Quijota (Literárno-teoretická analýza)

Autor: Patrik Halaj | 8.9.2011 o 20:44 | (upravené 8.9.2011 o 21:40) Karma článku: 3,15 | Prečítané:  1147x

Ako som sa tak hrabal v svojích dokumentoch našiel som seminárnu prácu, ktorú som písal, ešte v prvom ročníku na vysokej škole. Venovala sa jednému celkom zaujímavému, ale nepochopiteľnému dielu. Rozhodol som sa, že sa s Vami podelím o výplod svojích vedomostí a s časti aj fantázie. Prajem Vám príjemne čítanie.

Práve sa Vám dostáva do rúk práca, ktorá sa bude snažiť aspoň stručne vysvetliť a vystihnúť niektoré literárno-teoretické termíny, ktoré sa nachádzajú v diele od argentínskeho spisovateľa Jorga Luisa Borgesa: Pierre Menard, autor Quijota. Nato aby sme sa mohli lepšie pozrieť na toto veľkolepé dielo plné fikcie a skrytých významov, skúsme aspoň trocha nahliadnuť do života Jorga Luisa Borgesa, pretože si myslíme, že písanie do istej miery ovplyvňujú aj životné situácie v ktorých sa človek - spisovateľ ocitá.

Bol to básnik, prozaik a esejista, ktorý sa narodil 24. 08. 1899 v Buenos Aires v Argentíne a zomrel 14. 06. 1986. Počas I. svetovej vojny býval v Ženeve a Madride, kde sa zoznámil s nemeckou a francúzskou kultúrou. Po návrate do Buenos Aires pracoval ako žurnalista a podieľal sa na založení niekoľkých časopisov. V rokoch 1938- 1946 pracoval v knižnici a vyučoval na inštitúte anglickej kultúry, istú časť života, konkrétne 4 roky, bol aj prezidentom Zväzu argentínskych spisovateľov. Za svoje literárne diela bol mnohokrát ocenený rôznymi cenami a čestnými doktorátmi.

Na začiatok je priam žiaduce povedať, čo je to vlastne literatúra? Literatúra je v širšom význame súbor všetkých písmom zaznamenaných slovesných textov dotýkajúcich sa najrozličnejších odvetví ľudskej činnosti (Findra- Gombala- Plintovič, 1987, s. 191). Takéto vymedzenie však nie je celkom na mieste a viac sa sem hodí definícia, ktorú ponúka Michal Harpáň: „Pod pojmom literatúra v užšom zmysle chápeme texty, ktoré sú prejavom umeleckej tvorivosti človeka. Vtedy hovoríme o umeleckej alebo krásnej literatúre" (Harpáň, 2009, s. 7).

Teraz už môžeme hovoriť o správnom vymedzení slova, pretože literatúra je aj to, čo je zaznamenané zvukovo alebo vizuálne. Základným materiálom, v ktorom sa literatúra realizuje, je jazyk (tamže, s. 7).

Aby sme boli ešte presnejší, daný text Pierre Menard, autor Quijota patrí do krásnej literatúry. Pokiaľ máme vymedzené, čo je to literatúra, môžeme si text  zaradiť do literárneho druhu, ktorým je v tomto prípade epika. Jej hlavným znakom je predovšetkým rozprávanie a dejovosť. Rozprávanie z toho hľadiska, že je to základný slohový postup.

Ak by sme mali byť ešte presnejší, povedali by sme, že je to neveršovaná epika, pretože existujú epické diela aj vo veršovanej podobe. Epika, ako literárny druh, sa člení na žánre. V tomto texte je vo forme poviedky a nachádza sa v zbierke poviedok pod názvom: „Fikcia".  Jorge Luis Borges v nej tvrdí, že: pokiaľ ten istý text napíšu dvaja rôzni autori, vzdialení od  seba niekoľko storočí, jedná sa o dva rozdielne texty a ich zmysel si môže odporovať, pretože ani ich kontexty a ani intencie nie sú totožné (Compagnon, 2009, s. 49). Natíska sa otázka, čo je vlastne intencia /  intencionalita? Odpoveď nachádzam v Slovníku literárnej teórie  od Petra Valčeka, kde je takáto definícia: „intencionalita - v literárnej vede je štruktúrna objektivizácia tvorivého zámeru, či poslania diela, identifikovateľná vo výstavbe textu, kompozícii, spracovaní sujetu" (Valček, 2000, s. 263). Intencionálny je taký text, ktorý je komponovaný autorom s určitým zámerom a tento zámer možno identifikovať v slovesnej štruktúre (tamže, 2000, s. 263).

V tejto časti sa budeme venovať trochu autorovi diela, čiže Pierrovi Menardovi. Autor je skutočná, fyzická osoba, ktorá je pôvodcom, tvorcom i realizátorom pri stvárňovaní témy (Findra- Gombala- Plintovič, 1987, s. 38).

O Pierrovi Menardovi nemáme mnoho prameňov, vieme len toľko, že to bol románopisec, dokonca francúzsky románopisec, čo sme mohli vyčítať z úvodu diela Pierre Menard,  autor Quijota.

Najviac používaná schéma v literatúre je takáto: A (autor) - T (text) - P (príjemca). Text je stredobodom našej pozornosti, akýmsi spojovníkom medzi autorom a čitateľom.

Text  je „postupnosť obsahovo-tematických a formálnych, jazykových a kompozičných prvkov" (Findra- Gombala- Plintovič, 1987, s. 370). Často sú reprodukované úvahy o texte v štýle: „Čo chcel autor týmto textom povedať?" Autor nechcel textom povedať nič, pretože text hovorí o texte samom. Ak by sme sa zamerali iba na to, tak každý text by bol stereotypný a neponúkal by nám možnosť vlastného pochopenia.  Kladieme si otázku: „Nevzniká nový text vtedy, keď si ho prečíta príjemca / čitateľ?" Samozrejme, že vzniká. V druhej polovici 20. storočia sa presunul záujem od samotného autora a jeho intencie k recepcii literárneho diela. Položme si otázky: „A keď vznikne nový text je v tomto texte ešte  prítomný autor? Je v tomto texte autorova intencia?" Pokiaľ by sme mali brať do úvahy Jorga Luisa Borgesa, tak je ťažko povedať či v tejto poviedke vyjadruje nejaký svoj zámer, snáď len ten, o ktorom som sa zmienil už vyššie (pozri Compagnon, 2009, s. 49). Ak však vezmeme do úvahy Pierra Menarda ako autora textu dospejeme k záveru, že: „pokiaľ vytrhneme dielo z jeho literárneho a historického kontextu, znamená to, že mu prisúdime inú intenciu (iného autora - čitateľa) a teda z neho vytvoríme nové dielo, a že taktiež neinterpretujeme to rovnaké dielo" (Compagnon, 2009, s. 99).

Ak sme už hovorili o tom, že francúzsky Pierre Menard je v diele plnom fikcie, znamená to, že nemôže byť ani skutočným autorom, pretože neexistuje. Nie je o ňom vôbec žiaden záznam v dejinách svetovej literatúry. Je to len výplod fantázie už spomínaného Jorga Luisa Borgesa.

Vráťme sa však opäť k predloženému textu. Dostaneme sa k časti, kde Jorge Luis Borges vypisuje aké diela napísal Pierre Menard. Dočítame sa tam, že napísal rôzne monografie, štúdie, preklady, články, sonety, prepisy a rukopisy. Bolo to tam vôbec potrebné? Podľa nášho názoru nie. Veď poviedka je predsa o Pierrovi Menardovi ako autorovi Qujiota, nie o Pierrovi Menardovi, veľkolepom spisovateľovi. Je to len redundantný prvok v texte, ktorý patrí k charakteristickým znakom postmodernizmu.

 

Ak sa začítame ďalej zistíme, že:

„Menard nechcel vytvoriť druhého Dona Quijota - čo by bolo ľahké -, ale Dona Qujiota. Nemusím ani dodávať, že mu nešlo o mechanický prepis originálu; nezamýšľal ho kopírovať. Jeho obdivuhodnou ctižiadostivosťou bolo napísať stránky, ktoré by sa od slova do slova  v každom riadku zhodovali s tými, čo napísal Miguel de Cervantes."

(Pierre Menard, autor Quijota, s. 34)

Nie sú to dva proti sebe idúce problémy? Menard nechcel napísať to isté, čo napísal Cervantes, chcel iba napísať také dielo, ktoré by kopírovalo Cervantesovo dielo. Takýmto prístupom zistíme, že „text je iba tkanivom citácii" (Compagnon, 2009, s. 51).

„Konečné znenie Menardovho textu (ktoré sa zhodovalo s Cervantesovým) bolo teda výsledkom vážnej spisovateľskej práce. Z toho plynú na prvý pohľad dva absurdné závery:

1. ten istý text je odlišný, keď autorstvo pripisujeme dvom autorom, ktorí sú od seba vzdialení časovo, jazykovo, geograficky a pod.;

2. to isté znenie Dona Quijota, ktoré vzniklo v 1. polovici 20. storočia, pôsobí samozrejme inakšie ako text, ktorý vznikol v 17. storočí" (Šišmišová, 2005, s. 135).

Tým, čo robí tieto dve diela odlišné, môže byť aj fakt, že kým sa Cervantes zameral na vymyslené rytierske príbehy a úbohú vidiecku skutočnosť svojej krajiny, Menard sa zasa snažil zobraziť skutočnosť, realitu, ktorá panuje vo vlasti Carmen. „Borges ukazuje, že „realita" alebo reálny kontext umeleckého diela nie je niečím „objektívne daným", ale je to skôr „perspektíva", z ktorej sa pozeráme na svet. Modifikovaním kontextu diela sa mení aj hierarchia hodnôt" (tamže, 2005, s. 135).

Neskôr sa dostaneme k časti, kde sú úryvky dvoch textov, jeden z doby Cervantesa, druhý z čias Pierra Menarda.

„... pravda, matka ktorej je história, sokyňa času, archa ľudských činov, svedkyňa minulosti, príklad a výstraha prítomnosti, poučenie budúcnosti."

(Pierre Menard, autor Quijota, s. 37)

Oba texty sú si na vlas rovnaké. Všetko to potvrdzuje len to, že text je fakt sieť, tkanivom citácii. Autor zomrel! Menard dokázal vytvoriť nového Dona Quijota, ale vzápätí takého, ktorý je presne taký istý ako Cervantesov. „Veď i Cervantesov román je vlastne len „prerozprávaným" príbehom o Donovi Quijotovi, ktorého autorom je arabský historik. P. Menard teda urobil to isté čo Cervantes - napísal už napísane dielo" (Šišmišová, 2005, s. 136). Len s tým rozdielom, že Menardov Quijot je aktuálnejší a dodal na hodnote Cervantesovmu  Quijotovi. Mohli by sme sa zastaviť aj pri tom, či sa aj v Menardovom diele nachádza verný služobník Dona Quijota, Sancho Panza. Ideálny príklad figurálnej dvojice. Figurálne dvojice sú dvojice postáv, ktoré sú navzájom späté najrozmanitejšími putami. Sú to postavy, ktoré sa dopĺňajú a navzájom si chýbajú, jedna bez druhej nemôžu byť (Všetička, 1986, s. 29).

Ak sme si už vyššie hovorili o tom, že základným druhom epiky je rozprávanie, bolo by dobré uviesť, aký typ rozprávača sa nachádza v našom texte. Ak si v slovníkoch literárnej teórie pozrieme rozprávačov, ktorí sú tam uvedení, zistíme, že sa nám na toto dielo najviac hodí priamy rozprávač. V slovníku od Tibora Žilku sa nachádza k tomuto termínu takáto definícia: „Priamy rozprávač je účastník deja, cez prizmu „ja" sa rozpráva celý príbeh. Využíva sa ich-forma, udalosti sa opisujú v 1. osobe. Rozprávač charakterizuje svoje vnútorné stavy, pocity, nálady, ale u ostatných postáv ho zaujímajú iba vonkajšie znaky. Sústreďuje sa na „seba", preto sú časté reflexie a striedanie časových rovín" (Žilka, 1987, s. 85).

V závere by sa nám žiadalo povedať si niečo aj o čitateľovi ako jednom z hlavných členov literárno-komunikačnej trojčlenky. „Čitateľ ako subjekt literárneho diania sa identifikuje v recepčnej činnosti, ktorú vykonáva, alebo do ktorej vstupuje" (Liba, 1987, s. 70). Čitateľom sa človek nerodí, ale stáva" (tamže, 1987, s. 71). Položme si otázku: „Čo by to bolo za čitateľa, ktorý by nemal čitateľský vkus?" V prvom rade treba dodať, že práve čitateľský vkus určuje, ktoré dielo sa danému percipientovi páči a podľa neho ho aj súdi. „Čitateľský vkus treba chápať ako formu objektívne platných a hierarchicky pôsobiacich hodnotových súdov a prístupov čitateľov k literárnemu dianiu alebo ku konkrétnym literárnym dielam" ( tamže, 1987, s. 73).

V tejto práci sme sa snažili poukázať na niekoľko základných  literárno-teoretických termínov, počnúc od definície pojmu literatúra, cez autora, samotný text až po čitateľa ako príjemcu textu.

Zoznam bibliografických odkazov:

[1]. BABORÁKOVÁ, M. 2010. Jorge Luis Borges [online]. Praha: SPISOVATELE.CZ, Copyright  2010 [cit. 3.04. 2011] Dostupné na internete:

< http://www.spisovatele.cz/jorge-luis-borges >. ISSN 1801- 5131.

[2]. COMPAGNON, A. 2009. Démon teórie. 1. vyd. Brno: HOST, 2009. 328s. ISBN 978-80-7294-324-1.

[3]. FINDRA, J- GOMBALA, E- PLINTOVIČ, I. 1987. Slovník literárnovedných termínov. 2. vyd. Bratislava: SPN, 1987. 410s. ISBN 067-422-87.

[4]. HARPÁŇ, M. 2009. Teória literatúry. 5. vyd. Bratislava: ESA, 2009, 289s. ISBN 978-80-85684-69-8.

[5]. LIBA, P. 1987. Čitateľ a literárny proces. 1. vyd. Bratislava: Tatran, 1987, 392s. ISBN 061-034-87.

[6]. ŠIŠMIŠOVÁ, P. 2005. Don Quijote, autor Cervantesa. In Revue svetovej literatúry. ISSN 0231-6269 , 2005, roč.41, č. 3, s. 131- 136.

[7]. VALČEK, P. 2000. Slovník literárnej teórie A-J. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2000, 280s. ISBN 80-8061-121-1.

[8]. VŠETIČKA, F. 1986. Kompoziciána. 1. vyd. Trnava: Slovenský spisovateľ, 1986, 272s. ISBN 12-72-109-86.

[9]. ŽILKA, T. 1987. Poetický slovník. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1987, 440s. ISBN 061-033-87.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?